V prachu ciest

Zaužívané príslovie pripomína – Kto sa nezaujíma o svoju minulosť, nie je hoden svojej budúcnosti. Môžeme mu dať za pravdu, veď aj naše dejiny ponúkajú plnú náruč nedopovedaných, naružovo prifarbených a či tendenčných údajov o dejoch, ktoré sa stali, o ľuďoch, ktorí žili pred nami. Vždy totiž pôsobili tvorcovia legiend, ktoré – aj keby sme pripustili, že s tým najpočestnejším úmyslom – posúvali kedysi celkom reálnu postavu do novej a pekne (alebo hanlivo) upravenej podoby. Vôňa života sa vytratila a konkrétna osoba, ktorá žila, ustúpila do pozadia, aby na jej miesto mohla zasadnúť akási jej románová podoba, ktorá vystupuje z miznúceho tieňa tej pôvodnej, originálnej a začína namiesto nej žiť vlastný fiktívny život... No predsa jestvuje pravda o dobe a ľuďoch našej minulosti. Je však skrytá v stáročnom prachu archívov, kam laik prenikne málokedy. Len z času načas ktosi vynesie na povrch fakty naplnené podrobnosťami a ostatní žasneme... Legendy odpradávna nebývajú veľmi verné priateľky často nepeknej, skoro vždy pre niekoho nepríjemnej, spoločníčky nášho života, ktorú voláme pravda. Skúsme teda spoločne pozbierať zvyšok odvahy v nás – aj s rizikom istého sklamania z rozbíjania mýtov – a vydajme sa po stopách osudov mužov, ktorí žili a pôsobili na nám blízkom území v rozpätí viac ako päťsto rokov.
Viliam Apfel

Príbehy Viliama Apfela majú navyše ešte jeden rozmer: on sa pozerá na veľkú národnú históriu cez kľúčovú dierku regiónu a ja si myslím, že súčasná história prežije svoju renesanciu práve prostredníctvom tejto oblasti, oblasti regionálnych dejín, lebo tam je najviac miesta, najviac zanedbaných, ale aj najpríťažlivejších tém.
Pavel Dvořák