Paralelné príbehy (Mĺkva krajina, V najhlbšej noci, Dych slobody)

Trilógia sa začína identifikáciou mŕtvoly nájdenej v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami, sprevádzajúcimi likvidáciu koncentráku na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, ďalej príbehom obyvateľov bytu na peštianskom Nagykörúte začiatkom 60. rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkoch maďarskej tajnej služby – mladíkov s hybridnou identitou –, ďalej opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti starších dám z tých istých čias, príbehom interiérového architekta z konca 30. rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a na jeden z jej dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta. Pokračuje príbehom milenky jednej z mužských postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde sa za vojny uskutočňovali experimenty na mladých mužoch; záverečný, mocný akord tohto korpusu tvorí príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne na vidiek a tam sa dopustí vraždy.



Paralelné príbehy plynú ako rieka, čo všetko so sebou odnáša – ako opakovane sa objavujúci motív Dunaja a vody, ktorý sprítomňuje plynutie času i deja, i keď prameň mohutného epického toku zostáva pred naším zrakom skrytý a ústie nepoznané. Znepokojenie a krajné emocionálne rozrušenie, hrôzu i ľútosť a k nej patriacu katarziu vyvoláva dramatickosť i otvorenosť viacerých paralelných príbehov. Tento veľký vážny románový projekt hovorí síce niekedy desivým hlasom o človeku 20. storočia, o jeho prežívaní, traumách, honbe za ukojením slastí, o jeho najintímnejších i najtemnejších stránkach – a napokon aj o jeho mieste vo svete.