Cesta lásky

Láska je číry prameň, jar a zlatý lúč,
z jazmínu je jej brána, zo striebra jej kľúč.

Týmito veršami sa končí svetoznáma báseň Cesta lásky (v českom preklade Vítězslava Nezvala vyšla pod názvom Příběh panice) – dielo najväčšieho azerbajdžanského básnika, ktorý písal po perzsky. Iljás bin Júsuf Nizámí Gandževí (1141 – 1209) sa narodil v Gandži v rodine remeselníka a vo svojom rodnom meste na upätí Malého Kaukazu prežil väčšinu života – preto k jeho menu patrí prívlastok Gandževí.
Obsah básne Cesta lásky je šibalský. Autor ho skomponoval ako defilé erotických dobrodružstiev hlavného hrdinu – princa, ktorý sa zas a znova usiluje stratiť panictvo, ale vždy mu ten zámer – práve, keď šantí s milenkou –, vo vrcholnej chvíli niečo prekazí.

Jej sladkosťou čo najskôr túži vzpružiť sa,
do studničky jej živej vody vhrúžiť sa.

Vtom pri altánku somár leva rozzúri,
lev zatína hneď do somára pazúry.

Ich boj aj altánku dá zabrať poriadne,
zrúti sa strecha, altánok sa rozpadne.

Záver básne je však vysoko morálny:

Po tom, čo zažil, stal sa vzorom miernosti.
Dodržiavať sa rozhodol sľub vernosti.

Veď zistil v noci v záhrade, že všetko má
svoj čas a zdržanlivosť nie je pohroma.

Svoj cieľ dosiahne princ v manželstve.
Kniha je vyzdobená nádhernými ilumináciami, ktoré pochádzajú z doby, keď vznikol aj tento dávny, no stále živý básnický text. Čítať ho je dodnes pôžitkom.

Podľa anglickej interpretácie C. E. Wilsona, profesora perzštiny na londýnskej University College, prebásnil Ľubomír Feldek.