canti...amore

Tvorba Mily Haugovej sa práve rozrastá o novú básnickú zbierku canti...amore. A hovoriť o „rozrastaní“ čohosi je tu absolútne na mieste. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej – miestami až samostatne žijúcej – plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej.
Haugová si neberie na plecia celý svet, ale na svojom kúsku pôdy ponúka aj tým, ktorí príjmu pozvanie na návštevu, možnosť nahliadnuť do mágie makrokozmu.