52 najkrajších túr po Slovensku

Knižka, ktorú držíte v rukách, je zbierka autorových reportáží a fotografií z výstupov na výnimočné slovenské vrchy. Prírodné dominanty unikátne svojimi výhľadmi, históriou či rôznorodou okolitou krajinou. V časopise Čarovné Slovensko vychádzali v priebehu piatich rokov, ide o výber túr bez ohľadu na ročné obdobie. Vrchy uvedené v tejto publikácii majú predstavovať tú najlepšiu zmes, namixovanú pestrosťou našich hôr. Zásadným kritériom pri zbieraní vrchov bola ich minulosť. Pri príprave a písaní reportáží som často čerpal z dobových zdrojov, zo starých novinových článkov či z turistických sprievodcov a kníh, neraz vytlačených ešte v časoch, keď vznikali prvé turistické chodníky a organizácie. V konečnom dôsledku som sa snažil, aby každý čitateľ našiel ten „svoj“ vrchol, ktorý ulahodí jeho vkusu. Niektoré známe, s trochou nadhľadu priam sústavne propagované vrchy v knihe nenájdete, skôr som vyberal v tom či onom regióne menej navštevované končiare.

Ukážka:

Do srdca Veľkej Fatry na Ploskú

Ploská s nadmorskou výškou 1 532 m n. m. nedostala svoje veľavravné meno bez príčiny. Jej vrcholové partie naozaj tvoria rozľahlú planinu. My sme na Ploskú vystúpili a zhora potom obdivovali bohatosť a rôznorodosť Veľkej Fatry – jej strmé svahy, trávnaté hole, hlboké zalesnené doliny i špicaté skalné vrchy. Trvalo nám pomerne dlho, kým sme sa odhodlali zdolať Ploskú, lepšie povedané, keď na ňu prišiel v našom turistickom kalendári rad. A hneď ako sme zamkli naše auto nad kaplnkou vo Vyšnej Revúcej, hornej časti dnes rozťahanej obce Liptovské Revúce, a začali výstup, aj sme ľutovali, že naše turistické plány niekoľko rokov ignorovali Veľkú Fatru. Túra je od začiatku krásny zážitok, veď tá „väčšia“ spomedzi Fatier patrí k najzachovanejším územiam na Slovensku. Síce bez rozvinutejšej turistickej infraštruktúry, no s divokým charakterom. A hoci sú pre Veľkú Fatru typické aj temné lesy v hlbokých dolinách, my lesné porasty čoskoro opúšťame a vchádzame na horské lúky. Mapa sľubuje, že celá dnešná túra povedie otvoreným terénom, vysokohorskými hoľami.

Od baníkov k pastierom

Prvým výhľadom dominuje práve zastavaná časť údolia riečky Revúca, obec Liptovské Revúce. Vodný tok prameniaci pod kráľom Veľkej Fatry – Ostredkom– dokáže najmä v hornej časti a počas rozvodnenia skutočne hučať, ba až revať, preto dostal takýto názov. Písomne doložená história Liptovských Revúc siaha až do prvej polovice 13. storočia, ich slávnejšie obdobia striedali časy úpadku. Napríklad keď v polovici 14. storočia dedina takmer úplne zanikla, pretože veľká časť jej obyvateľov sa presťahovala do rozrastajúceho sa Ružomberka. Alebo keď v 15. storočí prekvitala životom, veď sa tu ťažila i spracúvala cenená medená ruda. Liptovské Revúce zasiahla i takzvaná valašská kolonizácia, ktorá im vštepila poľnohospodársky ráz, a domáci začali na okolitých svahoch vo veľkom chovať hovädzí dobytok a najmä ovce.
Chov hospodárskych zvierat, hoci v obmedzenejšej miere, pretrval až do dnešných dní, ako to dokazujú biele bodky na protiľahlej lúke – menšie ovčie stádo. Alebo nepríjemne dobiedzajúci ovad.

Čím sme vyššie, tým čarovnejšie sa nám javí prostredie Liptovských Revúc. Obec zložená pôvodne z troch osád ťažila zo strategickej polohy. Dolinou viedla obchodná cesta spájajúca Liptov a Banskú Bystricu, teda i Krakov s Pešťou, a dopravu zabezpečovali práve Revúčania, vraj širokoďaleko vychýrení povozníci.
Z Oravy či Liptova zvážali ľudskú pracovnú silu, naspäť sa zase vracali s rôznym tovarom. Kto chcel prekonať ťažko prístupné hory, či dokonca čo najpohodlnejšie prejsť horským sedlom Šturec, o služby požiadal práve skúseného a s horami zžitého Revúčana.

Život na pasienkoch

Stúpame čoraz vyššie, smerom k nezameniteľnému vrchu Čierny kameň, ostrému bralnatému susedovi Ploskej.
Severozápadný svah Čierneho kameňa a tamojšie rôznorodé pralesové porasty tvoria prírodnú rezerváciu.
Občas sa obzrieme za seba, aby sme obdivovali zdvíhajúci sa hrebeň Nízkych Tatier nad Donovalmi a jeho prvý dominantný vrch smerom od západu – Prašivú. Lúky, ktorými prechádzame, využívali obyvatelia Liptovských Revúc po stáročia. Na tých nižšie položených získavali seno na zimu, vyššie položené zase v lete spásali početné stáda kráv i oviec. Život na horských lúkach plynul podľa zažitých pravidiel, chlapi strážili svoj štvornohý majetok, ženy dochádzali dojiť a potom mlieko v plných nádobách znášali do dediny. Mliečne výrobky však horali pripravovali aj priamo na horských salašoch, bača s pastiermi mali na starosti produkciu syrov a ich následné údenie. No hole pod Ploskou či Čiernym kameňom spásali i kone, najmä v lete, keď dostali voľnosť. Zvážanie dreva totiž mali ich majitelia na starosti v zime, orbu zase na jar. Pozeráme sa na skalnatú špičku Čierneho kameňa, nad ktorým rastie tmavý mrak. Našťastie, nepôsobí búrkovo, iba dodáva celej horskej krajine na dramatickosti. Čo je však výhodné, v prípade náhleho zhoršenia počasia poskytuje turistický chodník vďačné núdzové prístrešky – či už útulňu na lúke oproti Krátkej, alebo z jednej strany uzatvorený altánok vyššie v sedle.

Túra v skratke

Začiatok túry: Vyšná Revúca – 705 m n. m.
Najvyšší bod túry: Ploská – 1 532 m n. m.
Koniec túry: Vyšná Revúca – 705 m n. m.
Trasa v skratke: Vyšná Revúca – Sedlo Ploskej – Ploská (žltá značka), Ploská – Chata pod Borišovom (červená značka) a späť (Ploskú môžeme aj obísť zelenou značkou)
Čistý čas chôdze: okolo 6 hodín
Kondičná náročnosť: stredne náročná túra
Technická náročnosť: bez komplikovaných a nebezpečných úsekov
Túra s deťmi: Vhodná, treba však počítať s relatívne značným prevýšením.
Blízka turistická zaujímavosť:
Z Ploskej môžete za vyše 5 hodín prejsť južným smerom, po červenej a následne modrej značke cez Ostredok a Krížnu
do Starých Hôr, známych ako pútnické miesto s bazilikou. Od Chaty pod Borišovom môžete pokračovať modrou značkou cez Necpalskú dolinu a za 3 a pol hodiny prídete do obce Necpaly, kde stojí ranogotický kostolík.
Verejná doprava: Liptovské Revúce majú autobusové spojenie s Ružomberkom.